Stál tam On - vinník mojich mokrých máp na plafóne v kúpeľni. Bože, koľko som ho len zháňala -ťažko dosiahnuteľný, keďže ten byt mal len prenajatý. Opieral sa o veraje, v bieloskvúcej košieľke, mladý a opálený, ako káže zákon manažérov. Trošku z neho voňala whisky alebo niečo podobné.
„Suseda, ospravedlňujem sa, môžem ísť ďalej, vyriešime to, nebojte sa ..." prevalcoval ma nielen slovne, ale de facto ma obišiel v tých dverách, a ako ma míňal, poznamenal: „pekné..."
Nuž, horko ťažko som ho v obývačke dobehla. Dokonca mi dal prednosť so slovami: „Tak suseda, poďme to prerokovať."
Hrdo, a s pocitom, však ja mu ukážem , holobriadkovi, som sa presunula ku stoličke, jemu som nemienila ponúknuť žiadnu - a oprela som sa.
A bolo. Na zemi sa váľala stolička, váľala som sa ja, chvíľu som nevidela, nakoľko vo výhľade mi bránila nočná košeľa. Čo mi zakrývalo oči, mi nezakrývalo môj „predok". A ako som sa nemohla zdvihnúť len tak, a valila som to na spôsob medveďa, chtiac - nechtiac, som ukázala aj „zadok"...
Nuž, čo dodať - náhrada za škodu vytopením sa už nekonala. Ani náhrada za zlikvidované sebavedomie.
Ťažko vymáhať menšiu škodu, keď som musela prežrieť väčšiu, však?